Otočné dvere

Ten, kto otočné dvere vymyslel, mal určite dobrý úmysel.Večný boj s klučkami ho omrzel už za mlada.Vždy mal plné ruky. V jednej ruke stískal dáždnik a v druhej sa mu hompáľal kufrík s dôležitým obsahom. Až neskôr vysvitlo, že v ňom ukrýval nákresy čohosi dovtedy nevídaného. Dvere inteligentné a zároveň nebezpečné.

Kedysi úslužní páni, ktorí zdvorilo dvere otvárali vo vchodoch budov, by dnes smútili nad tým dômyselným otočným systémom, ktorý ich nahradil. Tri presklenné tabule, ktoré sa dajú do pohybu, hneď ako vkročíš do ich intímnej zóny.

Nepôsobia na mňa prívetivo. Akoby ma svojimi „krídlami“ odháňali. Už neraz sa stalo, že som sa zasekla v ich objatí a nebolo úniku. Tlačila som celou silou na sklo predomnou a dúfala, že ma niekto vyslobodí z tej sklennej cely. Cítila som sa ako Magneto vo svojom priehľadnom väzení.

Dostať sa do týchto dverí si vyžaduje veľké sústredenie a matematickú presnosť. Ak zaváhate, môže sa Váš dôstojný príchod do práce premeniť na grotesku. Párkrát sa nám s kolegyňou podarilo omylom vtesnať obom do štrbiny maximálne pre jedného. A tak sme si cupitali v tempe, aké udávali dvere a modlili sa, aby nás nikto nevidel. Ale to je vo výškových budovách plných kancelárií snáď nemožné. Všetky oči vo vstupnej hale sa radi pokochajú na tom nevšednom tanci, kde udáva štýl a tempo pohybový senzor.

Každé ráno sa k nim blížim a hľadám ten správny rytmus. Choreografiu máme pomaly zvládnutú. Dvere sa za mnou v tichosti otáčajú a dovnútra sa tak nebadane dostane čerstvý vzduch a skrýva sa za môj chrbát. V klimatizovaných budovách nie je vítaným hosťom. Aspoň on sa teší, že sa môže preháňať dokola, keď klame senzoru do očí. Namiesto usmiateho gantlemana v rukavičkách, ktorý sa neobáva vyleštenej klučky na dverách, ma víta ostrý pohľad SBS-kára.

Ja zatiaľ uháňam k výťahu a stláčam šieste poschodie.

Vreckovka

Bolo Vás desať. Jedna vedľa druhej naskladané a pritisnuté blízko seba. Možno to bol strach, možno vrodená súdržnosť. Obe vlastnosti sú mi sympatické.

Čakala si kedy príde tvoja chvíľa. Kedy ťa vytiahnem zo zovretia obalu.

Netušila si ako s tebou naložím.

Možností je len zopár:

Keď pocítim strach, budem ťa žmoliť v dlaniach.

Keď  budem smutná, nenápadne utrieš moje slzy.

Keď budem neopatrná, zakryješ moje malé pohromy.

Prezieravo som si ťa odložila na príhodnú chvíľu do zadného vrecka nohavíc. Osamotenú, s vedomím, že tvoj život sa predĺži.

Týždeň si prečkala so mnou v práci a hodinu u kaderníka. Rozlúčila si sa spolu so mnou s Jurajom a Žofkou. Niesli sme to dobre, lebo vieme, že ich čaká niečo vynimočné.

Utrela som tebou zopár kvapiek kávy z konferenčného stolíka a vložila ťa naspäť do vrecka.

Prišiel víkend. Zašla som do knižnice, upratala a hodila zopár vecí do koša na prádlo. V kúpelni zaznel o pár hodín známy rytmus. Všetko tmavé oblečenie sa prevaľovalo v horúcom, voňavom kúpeli. Bubon sa vykrúcal ako zvyčajne. Vibrácie pohltili celý byt. 

Večer som ťa našla v práčke, rozomletú na franforce. Na každom kuse oblečenia si nechala svoju bielu DNA.  

Skladám ťa po vrstvách do podrobna. Chce to chirurgickú presnosť, dobré nástroje a nesmiernu trpezlivosť.

Čas našťastie mám, knihy treba vrátiť až o mesiac.

Podchod

Bol v meste nový, ale ľudia ho hneď poznali po mene. Nikto nevie odkiaľ prišiel, ale mal veľa známych, ktorí sa za ním radi vracali. Na môj vkus bol trochu bledý. Asi z toľkej pozornosti, ktorej sa mu dostalo. Predsudky nemal žiadne, ktokoľvek sa chcel prejsť jeho útrobami, vďačne ho prijal. Či sa už k nemu pocestní tackali o paličke a on ich zazrel už z diaľky alebo sa k nemu hnali na bicykli – neuhol, akoby to spravila väčšina z nás, z obavy o svoju fasádu. 

Rýchlo som si ho obľúbila. Skracoval mi cestu domov a vždy bol upravený a čistý. Nikto ho neobišiel. Každému prišlo vhod, keď sa s ním stretol, či uz nevedomky alebo vedome. Zbiehali sa k nemu deti, aby v jeho tieni našli úkryt pred zvedavými pohľadmi dospelých a všetky psi z okolia ho zdvihnutím nohy označili za svoj. Majú tichú dohodu. Snažím sa ju rešpektovať a keď v parku stretnem jedného zo štvornohých majiteľov, vždy mu hlavou kývnem na pozdrav. Vie, že som ním prešla i tentokrát a nechce za to ani cent. Psi si na veľké zárobky nepotrpia. Stačí malé gesto a všetko je vyrovnané.

Ako každý deň i dnes som vystúpila z autobusu a hnala sa smerom k nemu. Tešila som sa, že ho vidím, lebo jeho blízkosť pre mňa znamená skorý príchod domov. Čakal tu tíško celý deň. Neľutoval sa i keď za posledné dni pár krát zmokol. Prekvapilo ma, že je neobvykle mĺkvy a bez známky pohybu. Pripisovala som to únave. Odkedy je v meste, pracuje bez prestávky.  Vošla som sa do jeho útrob a dúfala, že ho poteší moja prítomnosť. Jeho vnútro je vyrovnané ako obvykle.

Zastavila ma až voda pred schodiskom. Držala sa oboch protiľahlých stien, akoby udržiavala balanc. Jej hĺbka prekvapila i moje topánky na opätku a zdráhali sa kráčať ďalej. Nikdy doposiaľ som u nich nespozorovala také obavy o svoju kožu. Chvíľu som ich povzbudzovala, aby prekonali svoj strach, ale napokon som sa rozhodla ustúpiť.

Vybehla som z podchodu a rozhodla sa pre slalom pomedzi autá na druhú stranu. Nebolo to múdre, ale nikto neprišiel k úrazu. Bola som sklamaná zo svojich topánok. Vždy som ich výške pripisovala veľkú dôležitosť.

Tentoraz som však pripravená. Kráčam k podchodu v nových gumákoch a tajne dúfam, že to oceníš - ako ja teba už toľkokrát.

Ponorka

Ležíme na pláži v zajatí stoviek turistov. Sme ako kolónia tučniakov na brehu mora. No miesto elegantných frakov, pôsobíme neformálne a hýrime farbami. Deti skáču do vĺn, kým rodičia ležia pod slnečníkmi a dospávajú zameškané. Byť rodičom je totiž vyčerpávajúce.
Pozriem na manžela. Vyzerá spokojne.
"Chcem zažiť každý deň niečo nezvyčajné." hovorím nahlas.
"Čo si vravela?" vyberá sluchadlá z uší.
"Že chcem každý deň zažiť niečo nezvyčajné."
Reakcia bola okamžitá. Prekrútil očami. Akoby prehľadával na rýchlo skryté nápady v hlave. Asi nič v tom momente nenašiel, tak sa znova započúval do hudby.
Slnko zintenzívnilo svoju činnosť. Lúče nepríjemne bodali do pokožky. Kontrolovala som zafarbenie kože a znova sa natrela krémom. Na jednom konci pláže som zaznamenala pohyb. Bol to predavač. Kľučkoval medzi ležiacimi telami a vykrikoval: "Ajs kukurús!" Mal krajšie opálenie ako väčšina z nás. Dokonalá práca.
V tom sa vo vlnách objavila červená ponorka. Plávala po celej dĺžke pláže, aby si ju mohol každý prezrieť a zatúžiť sa ňou odviesť. Nebudem klamať, na mňa to okamžite fungovalo.
Hneď na druhý deň sme išli do prístavu. Medzi výletnými loďami, vyleštenými jachtami a rybárskymi člnmi sa pohupovala v svojej výraznej farbe ako detská hračka vo vani plnej vody. Zamilovala som sa do nej na prvý pohľad. Kúpili sme si lístky a nastúpili po úzkej plošinke na palubu. Pár minút sme sedeli na kožených sedačkách a vyzerali ďalších cestujúcich. No nik neprišiel. Skvelé. Súkromná jazda. Podvedome som sa usmievala.
Zišli sme do podpalubia. Našli sme tam veľké okná po oboch stranách, aby sme mohli pozorovať život pod hladinou. Skúšali sme všetky sedačky a hľadali ideálne miesto na pozorovanie morského dna.
Vyrazili sme. Voda bola mútna - biela ako mlieko. Ostrila som zrak. Zastali sme a zbadali hejno rybiek. Priplávali až k oknám. Predvádzali tančeky, ktoré si nacvičili. Asi sme sa im zapáčili. Až keď nám popri okne začali padať kúsky pečiva pochopili sme čo ich držalo blízko ponorky. Ale chápala som to. Aj mňa nalákate jedlom kdekoľvek.
O pár metrov ďalej ležal potopený čln. Ešte som neprišla na to, prečo nás ľudí fascinujú potopené vraky. Ale mám v pláne zistiť to.
Pokračujeme v ceste a vychádzame hore ku kapitánovi, aby sme videli panorámu celého pobrežia. Sedíme na priečelí a robíme zopár záberov s výhľadom na okolité ostrovy.
Míňame čln s jedným pasažierom. Starší pán sa snaží nakopnúť motor, ktorý nie a nie naskočiť.
"Má v zálohe veslá, keby nenaštartoval." upokojuje ma manžel.
Kapitán nás znova posiela dolu. Sme pri útese, kde opäť čakajú hladné ryby. Na hladinu dopadá natrhané pečivo. Niektoré si decentne odhryznú, tie väčšie neotáľajú a prehltnú naraz veľké kusy. Predvádzajú sa pred našimi cvakajúcimi mobilmi.
Po necelej hodinke sa blížime opäť k brehu. Už z diaľky vidíme ďalších netrpezlivých cestujúcich. Mamičku s dvoma malými deťmi. Natešene vyzerajú červenú ponorku, ktorá cúva k mólu.
Na palube bolo príjemne veterno. Keď zastavíme, slnko začne znova páliť.
"Som smädná. Vlastne ... už odkedy sme nastúpili."
"Prečo si nič nepovedala?" pýta sa manžel.
"Nechcela som zdržovať."
"Veľmi nezvyčajné."
            

Ona a on

Videla som pár. Sedeli oproti sebe. Chlapec si opieral bradu o plastovú flašku. Bolo to praktické. Dievčaťu tak hľadel rovno do očí bez námahy.

Vonku husto pršalo, ale myslím, že oni o tom nevedeli. Podstatné bolo zachytiť každé slovo z rozhovoru, každý pohľad a sklopenie očí. Dokonalá chvíľa. Boli to len deti. Ale deti vedia svoje. To podstatné. Sem smerovali celý ten predošlý čas - k tomuto miestu, k tomuto okamihu. Každý ich pohyb bol prirodzený.

Kvapky bubnovali na okno stále vo väčšom tempe, akoby chceli prehlušiť a ukončiť túto scénu. Pritisla som sa bližšie k oknu, v hlúpej predstave, že môj pulóver stlmí zvuk dažďa. Zadržala som dych, aby ich nerušil. Po ulici pobehovali ľudia s kufríkmi a mobilmi v rukách. Tiež klopili zrak, ale pred vetrom. Sú totiž dospelí a tiež vedia svoje.

V plameňoch

Kráčam po chodníku a počúvam rytmické klopkanie svojich nových lodičiek. Neďaleko cesty čaká hlúčik ľudí na ďalší spoj. Už len pár metrov ma delí kým sa pripojím k ich zostave. Očami hľadám správne miesto kam sa postaviť, aby som nenarušila krehkú kompozíciu, ktorú vytvorili.  

Zrazu mi akási známa vôňa spustí v hlave obrazy z poslednej letnej stanovačky. Sprevádza ich chuť slaniny a hromy nočnej búrky.

Obzriem sa. V nose ma štípe dym, ktorý vychádza z odpadkového koša.

Zvláštne miesto pre založenie ohňa. Predstavujem si ako začína horieť tráva okolo, stromy, zástavka a neďaleké paneláky. Chcem tej spúšti zabrániť. V taške hľadám flašu s vodou. Ráno som ju napustila doplna. V duchu si pochvaľujem svoju zodpovednosť dodržiavať pitný režim. Teraz mi príde vhod. Celý obsah vylievam do dymiaceho plastového koša. Ubezpečujem sa, že pohroma je zažehnaná. Dym ustupuje a ja si predstavujem ako sa cíti hasič po úspešnom zásahu.

Obzerám sa či niekto zaznamenal môj hrdinský čin. Časť ľudí na zástavke vyzerá autobus a ostatní ťukajú do mobilov. Stala som sa hrdinkou, úplne nenápadne, bez svedkov.