piatok 23. novembra 2018

Chlapec a stromy

Nohy ma nesú domov známou cestou. Chodníky sú pokryté lístím a tvoria mäkký koberec, ktorý smelo udupávam svojimi čižmami. Tepovať vraj nebude treba. Zima si poradí a o pár mesiacov bude chodník znova čistý. Hlava navlečená v čiapke si pohmkáva od spokojnosti. Prejdem okolo stánku s ovocím a  krčmičky plnej smädných chlapov. Celý deň čakali na túto chvíľu. Orosený pohár s bohatou penou objímajú napriek chladu. V drsných dlaniach roztopia aj to najľadovejšie srdce. Krčmárka čmára do svojho bloku tajné odkazy a priania šepkané od stolov. Odvrátim zrak a pridám do kroku, aby som ušla vetru, ktorý sa ženie cez sídlisko a naráža do mojich líc.

Malé stromčeky, rovnako ako ja, odolávajú ľadovému vzduchu. Obzerám si ich krehké, holé telá. Medzi nimi stojí malý chlapec. V ruke drží palicu a bráni sa  proti neviditeľným útokom. Stromčeky ho očividne vydesili a dáva im príučku presne mierenými údermi. Sledujem ten nerovný boj a hádam, kto z neho výjde víťazne.

"Tie stromy ti ublížili?" pýtam sa zvedavo.

Moju otázku vezme vietor a odnesie ju preč. Chlapec ani nedvihne zrak a ďalej sa venuje urputnému boju so svojím nepriateľom. Stromčekom láme tenké konáriky, ktoré len nedávno spevneli. Nebránia sa, nestonajú, ani neútočia späť. Príroda vie byť voči deťom trpezlivá a znesie veľa. Už začínam chápať kto je tu obeťou, a tak skríknem na útočníka, nech s tým prestane. Môj nahnevaný hlas prekvapí nie len mňa, ale aj babičku, kráčajúcu okolo.

Dieťa s palicou vtedy spozornie a odstúpi. Rozbehne sa ulicou. Keby som mala dobrú kondičku, iste ho dobehnem a poviem mu, že tie stromy sú tu pre všetkých. Nemôžu za to, že mal zlý deň.
Zbežne porátam halúzky ležiace v tráve a vyčíslim škody. Zvažujem, komu nahlásiť tento závažný zločin. Páchateľ je známy i neznámy. Jeho tvár viem opísať presne. No jeho odhadovaný vek mi napovedá, že je to skoro, akoby sa skutok nestal.

Park stíchne. Iba chlapi v pohostinstve medzi sebou ďalej veselo debatujú. Nápoje v rukách už skoro dopité.

Vyberiem sa domov. Čiapku si stiahnem do čela a šál pritlačím k ústam.
Za dverami nášho bytu ma čaká malý huňatý psík. Kľaknem si k nemu a zašepkám mu do ucha môj nový plán.

Pozrie na mňa prekvapene a dvihne labku na znak súhlasu.

Buďte v strehu.
Pátranie sa práve začalo.


štvrtok 7. júna 2018

Ona a on

Miloval hory, výzvy a pištiaci vietor navôkol. Jeho nohy poznali tvrdosť skál a chlad ľadovcov. Kráčali ďalej, hoci aj chodník ostal v lese skrútený strachom a plazil sa porazený nadol do údolia. On bol však mužom, ktorý sa neobracal späť. Neplakal za príjemným tieňom a steblami trávy, ktoré mu cestou šteklili holé lýtka. Bol trochu samotár a pritom mal vždy v batohu pripravených pár vtipov, o ktoré sa rád podelil a silné objatie pre otca zakaždým, keď ho stretol.

Ona bola od mala zahrabaná v knihách. Milovala tanec a uličky plné ľudí, vôňu mora a kávy, pražiace slnko na mokré ramená. Iné jej nebolo treba. Možno tak vrátiť čas a urobiť menej chýb. Viac rozmýšlať, byť priebojná, povedať nahlas, čo len šepkala po tme do vankúša.

Tí dvaja sa stretli. Či to bola náhoda netušia. Isté je, že štadión bol plný ľudí sledujúc boj medzi mužmi západu a východu. Bola to neutíchajúca vojna a dnes sa malo rozhodnúť. Nože na nohách nabrúsené. V ľade tvorili abstraktné obrazce, no nikto na ne nehľadel, nikto neocenil ich krehkú krásu. Každý sledoval údaje na tabuliach a čísla, ktoré mali veľkú moc. Jedného zarmútili, iného urobili štastným. V hľadisku sa odohrával podobný súboj. Dnes započal.

On bol východ, ona západ. Oheň a voda. Rozum proti emóciám. Čosi ich spájalo. Bolo to neviditeľné a málokto by tomu prikladal váhu. V hlave zmätok, v hrudi krajina v plameňoch.
Z batohu vytiahol zopár vtipov. Fungovali až pridobre. Usmievala sa ešte hodiny potom, čo odišiel. A odchádzal často, lebo nechcel uviaznuť.  Svet je priveľký. Treba vidieť, nadýchnuť sa a dotknúť sa nových miest. Bolo bláznovstvo, že to skúsili, ostať spolu aj keď viazať sa nebolo jeho túžbou.

No vždy keď sa stretli, všetko dávalo zmysel. Každé gesto a nádych. Bol pre ňu dobrodruh, neprebádaná zem. Ona dieťa, bezhľavo vrhajúce sa kamkoľvek, sama aj s ním.
Odjakživa vedeli, že to nemalo fungovať. Výstrahy boli všade navôkol. Boli čudnou dvojicou. Z ďaleka nie ideálny pár. Osud tu nezohrával žiadnu rolu. V tichu odkráčal strielať Amorove šípy inam. Na miesta, kde o to stoja viac. Pevná zem bola tichou, potápajúcou sa Atlantídou. Vzdali to na pár krátkych okamihov a potom našli cestu späť.

Bol to risk, bolo to Áno vyrieknuté nahlas, boli to biele šaty a ulička, ktorá viedla iba jedným smerom. Boj utíchol. Každý deň jedno objatie, uistenie a smiech vymaľoval ich byt do dúhových farieb. Miesto, kde mohli rásť a učiť sa byť lepšími. Spoločne, každý sám. Život v priamom prenose.

Prešlo desaťročie. Krátka míla, najdlhší okamih. Oni dvaja, v maličkom byte, za oknom dážď, na tele tisíce vyrytých dôkazov, že patria k sebe. Ten starý batoh opatrujú spoločne a každý deň doň vkladajú nové úsmevné príhody, tie ktoré ich spojili a tvoria nový príbeh. Ten, ktorý nerozdeľuje, ale spája. Popretkávaná pavučina ich životov.

Ona a on.










utorok 10. apríla 2018

Smerovka

Nevnímala som ťa. Vždy, keď som prešla okolo, ani ma nenapadlo pozrieť sa tvojím smerom. Bola to irónia, pretože ty si môj smer vnímala a reagovala naň, zakaždým, keď som sa rozhodla ísť inou cestou. Na povel si sa rozblikala a všetkým dala na známosť, že sa rútim do zákruty. Bola si nenápadnou súčasťou celku. Držala si sa karosérie auta počas mrazivých nocí i horúcich dní, pri rýchlej jazde po diaľnici, aj poskakujúc na poľných cestách. Už počas výroby do teba vštepili ochotu prijať svoju nevýraznú rolu bez odvrávania. Mohla som sa od teba naučiť veľa, ak by som si ťa všímala. Mohla som napodobniť tvoju pokoru, transparentnosť aj pracovitosť.

Jedno ráno si však zmizla. Na ľavom boku auta ostala iba tmavá diera. Bola hlbšia ako môj smútok, no plytkejšia ako môj hnev. Zavolala som políciu, aby vyšetrila tento závažný čin. Dolapiť páchateľa a nájsť ťa bola pre mňa priorita. Pre každý prípad som prezrela kríky a trávnatú plochu v okolí. Medzi zelenými steblami ležali plechovky, injekčné striekačky a ohorky cigariet. Pátraciu akciu som prerušila až v momente, keď dorazili príslušníci policajného zboru. Ich pomalý krok naznačoval, že situáciu nepovažujú za naliehavú, hoci si zmizla už pred niekoľkými hodinami. Nevzali si pásku na označenie miesta činu, ani odtlačky prstov. Zaujímalo ich len prečo a ako dlho už stojím s autom na chodníku. Zrazu som sa ja cítila ako kriminálnik, ako živel, ktorý pohŕda zákonmi. Diera, kde si pred časom bola, sa mi zväčšovala pred očami a narástla do obrovských rozmerov. Tvoje zmiznutie nikto nebral vážne.

No nemaj strach. Stále ťa hľadám. Poctivo prezerám sídlisko aj priľahlý park. Spolu s jarným vánkom nadvihujeme každý list, aby sme určili tvoju polohu. Susedia sa s pochopením delia o správy o zmiznutých súčiastkach zo svojich áut. Spájam ich v mysli do logickej mozaiky a mám stále väčšie podozrenie, že tvoje zmiznutie nebola náhoda.

Bol to premyslený čin. V noci sa ulicami zakráda človek. Kreatívny i trpezlivý. Ktosi, kto v tichu skladá vozidlo z odcudzených dielov. Možno si súčasťou prelomového pokroku. Hybridného prepravného prostriedku, ktoré čoskoro vyrazí na cesty. Ak pôjdeš okolo, blikni mi na pozdrav, nech sa uistím, že si nažive.






pondelok 12. marca 2018

Čiarový kód

Človek sa odjakživa zoskupuje do hľúčikov, skupín, más i radov. V jednom takom sa práve presúvam centimeter po centimetri k stožiarom pevne zasadeným v zemi. Mrazivý vietor ich zocelil, a tak čelia bez sťažností davom, ktoré sa tlačia na sedačky pripevnené k jeho lanám. Z neďalekého svahu sa k nám pozvoľna pripájajú ďalší. Vkĺznu bez námahy medzi dav a stratia sa v ňom ako kvapky vody v pohári. Každým krokom sme bližšie ku chladnej, kovovej konštrukcii, reagujúcej na heslo tak tajomné, že sa ho každý bojí vysloviť nahlas. V obave o jeho zneužitie sa dômyselne preložilo do čiar tenkých i hrubých, súmerne zoradených za sebou ako vojaci. Neviem, čo za tajomstvo sa v nich skrýva, no iste je dôvod na to, aby nebolo nikdy odhalené.

Turisti predomnou sa úctivo približujú k turniketom a s trasúcimi rukami, od zimy či od strachu, dvíhajú bielu kartu k ramenám, ktoré nemožno presvedčiť k rotácii iba milým slovom či peniazmi.
Všetko závisí od panelu hrdo sa týčiaceho v priestore. Čítačka je jeho centrálnym systémom - mozgom, ktorý dáva všetko do pohybu v momente, keď priložíte kartu k jeho skenujúcemu oku. Sliedi, hľadá čiarový kód jedinečne zostavený práve pre túto chvíľu.  Čím som k nemu bližšie, tým sa moja nervozita zintenzívňuje. A tak sa nechám vypočítavo predbehnúť lyžiarmi a rodinami s deťmi a nenápadne sa dávam na ústup. V rozpakoch sa obzerám a hľadám Peťovu čiernu čiapku pohupujúcu sa mojím smerom. Všade navôkol sú však iba pestrofarebné prilby lyžiarov a snowboardistov, túžiace znova sa zviesť lanovkou na najvyšší bod zjazdovky, pokrytej čerstvým snehom. Kým ma do uší bodá ich uvoľnený smiech, zúfalo hľadím na čiary vyryté v mojej dlani, a premýšľam či by boli schopné zariadenie oklamať. Starostlivo ich skúmam a nenápadne porovnávam s čiernobielou kartičkou, vejúcou v rukách chlapca vedľa mňa. Môj podvodný úmysel zastaví chladný vietor, ktorý ma donúti schovať ruky do vreciek. Skrehnuté prsty sa tešia z teplého úkrytu na kabáte. Nechceli byť vystavené mrazu a súčasťou nekalého konania. Často počúvali historky o bitkách, po odhalení nečestného skutku. O prstoch, ktoré si odniesli údery palicou, hoci neprebehlo žiadne súdne konanie. Darmo sa dopytovali svojich práv. Nikto nedbal na ich obhajobu. Skloním hlavu a zahanbujúco pozerám na špičky svojich topánok. Do snehu jemne vtláčam odtlačky mojich podrážok. Budú znamením, že som držala pozíciu podľa pokynov. Snažila som sa do poslednej chvíle.
Ramená turniketu rotujú stále nástojčivejšie. O chvíľu odhalia, že som iba votrelcom v dave. Čiernym pasažierom bez lístka. Ak existuje lanovková stráž, čoskoro vypochoduje zo svojho úkrytu.
Odrazu mi na pleci pristane ťažká dlaň. Lanovka zaškrípe od hnevu, keď zbadá dva lístky s povolením na obojsmernú jazdu v Peťových rukách. Ten zvuk sa nesie ponad hlavy nedočkavcov a púta na seba pozornosť ako nespokojné plačúce dieťa. Hádam, že túži po krátkej technickej odstávke, po letmom zastavení v namáhavom dni. No nik na to nedbá. Nik nevypočuje škripot jej kovových zubov.

pondelok 26. februára 2018

Noc

Tma býva príjemným spoločníkom. Ukrýva všetky moje nedostatky, zintenzívni žiaru plamienkov, ktoré sa mihocú na knôtoch sviec a zľahka zahalí pohromy predošlého dňa. Tma spustí plátno pod viečka a snom vtlačí do rúk scenáre, narýchlo načmárané dúhovou farbou. Pod ich taktovkou príjmem každú rolu. Chvíľu som princeznou v nadýchaných šatách, inokedy v brnení tasím meč proti vojskám ženúcich sa mojím smerom. Ľahúčko uverím každému príbehu a stočená v klbku bránim chladu dní preniknúť do svojej krajiny zázrakov.

Každý večer sa v tichu zamotám do perín a nechám noc vkradnúť sa po špičkách do mojej izby. Je zahalená v tmavých šatách, na krku náhrdelník z ligotavých hviezd. Ráno sa vytratí z bytu a beží ulicou. Krehká a bezbranná túži po jedinom. Ukryť sa včas pred slnečným svitom a zvonením budíkov.

Netuším, že som ostala v byte sama. Ranné lúče sa nenápadne plazia po vankúši. Naťahujú horúce prsty k mojej tvári a škodoradostne sa usmievajú, keď sledujú ručičky budíka. Ten je na stráži a v pozore čaká na svoju chvíľu.  Je nepriateľom všetkých mojich snov a pohodových rán. Svedomito odpočítava minúty, aby ukončil bez titulkov rozprávky, ktoré si splietam v perinách ako jemné vlákna.

Dlhé roky som sa bála jeho nástojčivého kriku, súriaceho moje unavené telo do pazúrov reality. Dnes som však zosnovala plán. Zajtra odrazím jeho nepremyslený útok. Tie jemné vlákna budú mať silu ocele a zadržia noc v mojom malom byte. Spoločne ho premôžeme a prehodíme cez zábradlie do mrazivého rána. Noc usadím do kresla. Zatiahnem žalúzie, aby sa nezľakla slnečných lúčov. Uvarím kávu a spočítam hviezdy trblietajúce sa na jej krku.