Pozriem na manžela. Vyzerá spokojne.
"Chcem zažiť každý deň niečo nezvyčajné." hovorím nahlas.
"Čo si vravela?" vyberá sluchadlá z uší.
"Že chcem každý deň zažiť niečo nezvyčajné."
Reakcia bola okamžitá. Prekrútil očami. Akoby prehľadával na rýchlo skryté nápady v hlave. Asi nič v tom momente nenašiel, tak sa znova započúval do hudby.
Slnko zintenzívnilo svoju činnosť. Lúče nepríjemne bodali do pokožky. Kontrolovala som zafarbenie kože a znova sa natrela krémom. Na jednom konci pláže som zaznamenala pohyb. Bol to predavač. Kľučkoval medzi ležiacimi telami a vykrikoval: "Ajs kukurús!" Mal krajšie opálenie ako väčšina z nás. Dokonalá práca.
V tom sa vo vlnách objavila červená ponorka. Plávala po celej dĺžke pláže, aby si ju mohol každý prezrieť a zatúžiť sa ňou odviesť. Nebudem klamať, na mňa to okamžite fungovalo.
Hneď na druhý deň sme išli do prístavu. Medzi výletnými loďami, vyleštenými jachtami a rybárskymi člnmi sa pohupovala v svojej výraznej farbe ako detská hračka vo vani plnej vody. Zamilovala som sa do nej na prvý pohľad. Kúpili sme si lístky a nastúpili po úzkej plošinke na palubu. Pár minút sme sedeli na kožených sedačkách a vyzerali ďalších cestujúcich. No nik neprišiel. Skvelé. Súkromná jazda. Podvedome som sa usmievala.
Zišli sme do podpalubia. Našli sme tam veľké okná po oboch stranách, aby sme mohli pozorovať život pod hladinou. Skúšali sme všetky sedačky a hľadali ideálne miesto na pozorovanie morského dna.
Vyrazili sme. Voda bola mútna - biela ako mlieko. Ostrila som zrak. Zastali sme a zbadali hejno rybiek. Priplávali až k oknám. Predvádzali tančeky, ktoré si nacvičili. Asi sme sa im zapáčili. Až keď nám popri okne začali padať kúsky pečiva pochopili sme čo ich držalo blízko ponorky. Ale chápala som to. Aj mňa nalákate jedlom kdekoľvek.
O pár metrov ďalej ležal potopený čln. Ešte som neprišla na to, prečo nás ľudí fascinujú potopené vraky. Ale mám v pláne zistiť to.
Pokračujeme v ceste a vychádzame hore ku kapitánovi, aby sme videli panorámu celého pobrežia. Sedíme na priečelí a robíme zopár záberov s výhľadom na okolité ostrovy.
Míňame čln s jedným pasažierom. Starší pán sa snaží nakopnúť motor, ktorý nie a nie naskočiť.
"Má v zálohe veslá, keby nenaštartoval." upokojuje ma manžel.
Kapitán nás znova posiela dolu. Sme pri útese, kde opäť čakajú hladné ryby. Na hladinu dopadá natrhané pečivo. Niektoré si decentne odhryznú, tie väčšie neotáľajú a prehltnú naraz veľké kusy. Predvádzajú sa pred našimi cvakajúcimi mobilmi.
Po necelej hodinke sa blížime opäť k brehu. Už z diaľky vidíme ďalších netrpezlivých cestujúcich. Mamičku s dvoma malými deťmi. Natešene vyzerajú červenú ponorku, ktorá cúva k mólu.
Na palube bolo príjemne veterno. Keď zastavíme, slnko začne znova páliť.
"Som smädná. Vlastne ... už odkedy sme nastúpili."
"Prečo si nič nepovedala?" pýta sa manžel.
"Nechcela som zdržovať."
"Veľmi nezvyčajné."
