Existuje miesto, kde sa zráža ženský a mužský svet. Je
tam dusná atmosféra. Vzduch sa prediera do pľúc a každý nádych neskutočne
bolí. V povetrí lieta množstvo otáznikov. Zapletajú sa do vlasov ako jesenné listy. Neviem, prečo ma
to miesto tak láka. Je to bojové pole, kde by nikto nemal stáť neozbrojený. Mám
zovreté päste, hoci sa nechcem brániť ani útočiť. Je to reflex.
Na tomto bojovom poli nestoja tanky, ani ozbrojené armády.
Je to miesto plné kníh, ktoré sa snažia tieto svety zjednotiť, ale nikto ich už
dávno nečíta. Plné slov, ktoré sa nikdy nevyriekli. Kvetov, ktoré sa nikdy
neposlali. Ich stonky sa lámu pod nohami. Vraví sa, že raz tieto dva svety
niekto spojí a preruší to ticho, rozliehajúce sa vôkol. Hovorí sa o tom už
celé tisícročia, no presný termín mierových rokovaní zatiaľ nikto nestanovil.
Sadnem si k polámaným hlavičkám kvetov a v rukách
žmolím opadané lupene. Sú krehké, no bol čas, keď mali moc veľa zmeniť. Stačilo
zodvihnúť pár slov a kvetov, ktoré ležia obďaleč a použiť ich v pravej
chvíli. Vôňa kvetov vie silu slov znásobiť. Bolo len zopár odvážnych, ktorí to
skúsili a na chvíľu sa tieto dva svety k sebe priblížili. Len o niekoľko
svetelných rokov, ale bola to veľká vec.
Zodvihnem knihu, ležiacu kúsok odo mňa. Jej stránky sú
zlepené nánosom prachu a vody. Podarí sa mi ich opatrne oddeliť. Spájam
slová. Snažím sa chápať, čo by sme mali dávno vedieť, ale vety v nej sú nezrozumiteľné. Strasie ma.
Odkiaľsi zavanie ľadový vietor a ja tuším, že to nie je dobré znamenie.
Som tu. Na mieste, kde sa zráža ženský a mužský svet.
Je to zvláštne, nehostinné miesto, ale chcem byť v prvom rade, keď príde k zmene.
