Ženský a mužský svet

Existuje miesto, kde sa zráža ženský a mužský svet. Je tam dusná atmosféra. Vzduch sa prediera do pľúc a každý nádych neskutočne bolí. V povetrí lieta množstvo otáznikov. Zapletajú sa  do vlasov ako jesenné listy. Neviem, prečo ma to miesto tak láka. Je to bojové pole, kde by nikto nemal stáť neozbrojený. Mám zovreté päste, hoci sa nechcem brániť ani útočiť. Je to reflex.

Na tomto bojovom poli nestoja tanky, ani ozbrojené armády. Je to miesto plné kníh, ktoré sa snažia tieto svety zjednotiť, ale nikto ich už dávno nečíta. Plné slov, ktoré sa nikdy nevyriekli. Kvetov, ktoré sa nikdy neposlali. Ich stonky sa lámu pod nohami. Vraví sa, že raz tieto dva svety niekto spojí a preruší to ticho, rozliehajúce sa vôkol. Hovorí sa o tom už celé tisícročia, no presný termín mierových rokovaní zatiaľ nikto nestanovil.

Sadnem si k polámaným hlavičkám kvetov a v rukách žmolím opadané lupene. Sú krehké, no bol čas, keď mali moc veľa zmeniť. Stačilo zodvihnúť pár slov a kvetov, ktoré ležia obďaleč a použiť ich v pravej chvíli. Vôňa kvetov vie silu slov znásobiť. Bolo len zopár odvážnych, ktorí to skúsili a na chvíľu sa tieto dva svety k sebe priblížili. Len o niekoľko svetelných rokov, ale bola to veľká vec.

Zodvihnem knihu, ležiacu kúsok odo mňa. Jej stránky sú zlepené nánosom prachu a vody. Podarí sa mi ich opatrne oddeliť. Spájam slová. Snažím sa chápať, čo by sme mali dávno vedieť, ale vety  v nej sú nezrozumiteľné. Strasie ma. Odkiaľsi zavanie ľadový vietor a ja tuším, že to nie je dobré znamenie.

Som tu. Na mieste, kde sa zráža ženský a mužský svet. Je to zvláštne, nehostinné miesto, ale chcem byť v prvom rade, keď príde k zmene. 

Príchod domov

Kráčam po schodoch. Batoh na chrbte mi naráža do lopatiek podobne ako pred pár rokmi, keď som utekala domov zo školy. Cítim vôňu varenej zeleniny. Každým krokom sa vôňa zintenzívňuje. Kľúč vo dverách vydá známy zvuk. Dvere povolia a pod nohy mi vbehne náš psík. Ako každý deň zdraví moje tenisky, vyššie nedovidí, ale i tak radostne krúti chvostom. Nedivím sa mu. Z týchto tenisiek som tiež nadšená. V kuchyni hrdo stojí manžel pri sporáku. Vie, že ma poteší, vždy keď navarí. Keby bola v našej trojčlennej rodine súťaž kuchárov, isto ju vyhrá. Ešte i náš pes by bol v poradí druhý. Neklamem! Usmejem sa už len pri pomyslení na teplú večeru a batoh hodím na zem. Psík sa ihneď pustí do bezpečnostnej obhliadky batožiny. Skúma ju starostlivo z každej strany. Je v tom precízny. Ani policajný pes by nebol z jeho prístupu sklamaný. O chvíľu ju vyhodnotí ako neškodnú. Na znak toho si ľahne vedľa nej na podlahu a spokojne odfukuje. Prejdem k oknu a pozorujem pribúdajúce kvapky na parapetách. Prší a ja tak dáko tuším, že je to len malá pripomienka konca leta. Smutne sa v duchu lúčim s krátkymi nohavicami a tričkami s veselými nápismi. Bude mi chýbať - horúci vzduch, prižmúrené oči, keď ma oslepuje slnko, bosé nohy v topánkach. Z úvah ma vytrhne manželovo hromženie. Vojdem do kuchyne. Peťov hrdý postoj sa dakam vytratil a zúfalo pozerá na sporák. Snažím sa identifikovať zvláštnu bielu škvrnu na keramickej platni.

„Nechal som na platni igelitku.“ zaznie vysvetlenie.  Bola tam len pár sekúnd. V okamihu zanechala svoj otlačok na horúcom povrchu. Verím, že sa nájdu ľudia, ktorí by v tom našli umeleckú hodnotu. No kým to stihnem manželovi spomenúť, už ťahá bielu, zlepenú masu pripomínajúcu žuvačku dole zo sporáka. „Pozri ako to ľahko ide. Počul som, že takto nejak sa vyrábajú igelitové tašky.“ Neviem isto či je to pravda, ale možno prišiel na dačo prevratné. Uznanlivo na neho pozriem a hodím zbytky igelitky do smetí. 

Ako sa zo mňa vo fitku stala na pár minút nová žena

Stacionárny bicykel Vám sľubuje veľa. V prítmí fitness centra Vám šepká, že toto leto budete na pláži za hviezdu. Miesto titulov Ing. a Bc. si s hrdosťou napíšete do životopisu XS. Dokonca aj Vaše vlasy budú lesklejšie a nohy aspoň o desať centimetrov dlhšie. A to nie sú len prázdne reči. Veď bicykle sa vyznajú. Majú vždy perfektnú konštrukciu a pevné telo. Sú stabilnými spoločníkmi pri ceste za fit telom. Neustúpia ani o centimeter. Čo sa zíde, pretože budú chvíle, keď to budete chcieť vzdať, verte poznám to lepšie ako ktokoľvek iný.

Už keď si naň prvýkrát sadnem, zistím, že má ďaleko od môjho pohodlného kresla doma. Škoda, že môj zadok je zvyknutý celé roky na pohodlie. Preklínam ťa IKEA! Prečo som od mala nesedávala len na tvrdých, chladných laviciach? Vlastne áno, pár rokov v škole nás predsalen chceli dačomu priučiť. Až teraz to začínam chápať. Zaumienim si, že začnem šíriť túto drahocennú myšlienku ďalej. Stop pohodliu! Hurá do školských lavíc! Až vidím ako sa mi zvyšuje tep radosťou. A naozaj to vidím, rovno na displeji predo mnou. Stroj všetko zaznamenáva. Prešla som len dva kilometre, ale cítim sa ľahšia o pár kíl. Kontrolujem sa v zrkadle a moja silueta je naozaj o poznanie krajšia. Tak predsalen to stálo za tú päťminútovú námahu. Vezmem si flašu s vodou a hrdo vykročím pomedzi ostatné fučiace bytosti smerom k východu. Už sa vidím ako ležím na pláži v bikinách a bez výčitiek lížem tri obrovské kopčeky zmrzliny. V tom okamihu sa rozsvieti v miestnosti svetlo a ja tak troška tuším, že je to symbol svetlejších zajtrajškov, ktoré ma čakajú. Otočím sa opäť do zrkadla. No na jeho mieste visí na stene plagát usmiatej, dokonalej modelky. Zmeraviem. Odpijem si z fľaše s vodou a vykročím späť k strojom v miestnosti.

V parku

Stretla som ju po dlhom čase. Čas má mnoho podôb. Ráno nás tlačí v posteli ako kamienok v topánke a inokedy rozdeľuje ľudí ako more rozdeľuje kontinenty. Niektorí sa už nikdy viac neuvidia. Iní sa nespoznajú, hoci majú druhého na dosah ruky. Život je totiž maliar, ktorý pár ťahmi zmení známu tvár na cudzinca.

   

Aj naše stretnutie mohlo dopadnúť podobne. Hľadala som v parku dievča s blond vlasmi po pás. No miesto toho kráčala oproti mne mamička s malou dcérkou v kočíku. Vlasy mala tmavé a krátke. Skvelé krytie - ak by sa chcela ďalej prechádzať anonymne po okolí.  Prezradil ju však zvoniaci telefón vo vrecku, keď som vytočila jej číslo. To pozeranie detektívok sa mi konečne vyplatilo.

Zrýchlila som krok a objala som ju. Jej tvár a úsmev boli presne také ako som si pamätala. Striedavo sme nazerali do kočíka a rozprávali o všetkom čo sa zmenilo. Konáre stromov sa k nám skláňali a načúvali. Listy nám svojím jemným potleskom vytvárali príjemnú zvukovú kulisu.

Prišli sme na ihrisko a zapadli medzi ostatných rodičov s hrajúcimi deťmi. Rozhojdali sme sedačku na retiazkach a počúvali smiech kamarátkinej dcérky. V spojení s hrejúcimi slnečnými lúčmi to bol balzam pre dušu. Opreli sme sa jedna o druhú a v tom okamihu sa tie dni, keď sme sa nevideli stratili do neznáma.

V šedom opare dní

Začalo to jedno ráno, keď som v zrkadle uvidela svoj odraz. Moja pleť nabrala za noc sivastý nádych a vlasy ani zďaleka nepripomínali tie žiarivé kadere z reklám, kde modelky pohadzujú vlasmi zo strany na stranu a víťazoslávne lámu kaderníčkam nožnice.

Neskôr som si všimla, že oblečenie, ktoré vyberám zo skrine stratilo svoje sýte farby. Otvárala som dvere od skrín zas a znova. Nedokázala som tomu sivému obsahu šatníka uveriť.  Prezerala som dôkladne rub aj líc každého vlákna. V nádeji, že sa do mojej skrine znova vrátia farby som nakúpila nové oblečenie a z drogérie priniesla všetky produkty, ktoré sľubovali oživiť akýkoľvek materiál. No zázraky sa nekonali a nové oblečenie hneď po príchode domov stratilo svoje pôvodné čaro.
Pozrela som smutne na manžela a hľadala aspoň štipku pochopenia. On však práve ustarane prezeral pokladničné doklady, ktoré vykúkali zlomyselne z tašiek.

Neviem či sa mi to iba zazdalo, ale manželov inokedy príjemný, žiarivý pohľad sa dakam vytratil. A tak som sa vytratila aj ja z izby a do večera hľadala dôvod tohto nečakaného negatívneho posunu.
No dni plynuli a ja som si na našu pochmúrnu domácnosť zvykla. I moje sny nabrali čiernobiele farby a dokonalú noblesu starých čias.

Prišiel víkend - starý spoločník, ktorý nás presviedča, že týždeň sa preklápa do relaxačnej fázy. Väčšinou mu uverím. Sadnem do kresla a oddychujem so šálkou kávy až kým ma pondelkové ráno nevydesí k smrti. No tentoraz som víkend do bytu nevpustila. Kreslo som obišla s vedrom plným vody a pustila sa do umývania okien. Roztvorila som ich dokorán a nacvičovala najideálnejšie pózy na otočnej stoličke od klavíra. Chlad neustále dobiedzal, až kým som si neobliekla sveter. Odvtedy o mňa stratil záujem a presunul sa k slečne na chodníku, ktorá v ľahučkej blúzke vyšla z taxíka. Obzrela som si svoju prácu a doleštila posledné matné plochy.

Vtedy som zbadala v odraze svoju tvár s ružovými lícami. Rýchlo som otvorila skrine a vybrala oblečenie uložené v šikmých kôpkach, pripomínajúce vežu v Pise.
Všetko znova ožilo farbami. Nové i staré.
Pozrela som hrdo na čisté okná, ktoré dnu vpustili slnečné svetlo.
S úsmevom som si vydýchla a vyliala obsah vedra v kúpeľni.