Kone

Ležím v posteli, ktorú nepoznám. Viem to povedať s istotou. Môj matrac má špecifickú vôňu a za tie roky dokonale pozná moje krivky. Prirodzene sa im prispôsobí. Tento ma tlačí na neobvyklých miestach a cítim sa akoby ma celú noc lámali v kolese. Pozerám do tmavej izby, záclony sú ešte vždy zatiahnuté. Perinu si vytiahnem až po nos a započúvam sa do ostrých zvukov za oknom. Snažím sa ich zaradiť. Kov naráža v nepravidelnom rytme o chodník. Zrazu sú údery stále vzdialenejšie. Zaspávam.
Keď znova otvorím oči, manžel už stojí pri okne. Mobilom zaostruje a fotí okolie. "Nasnežilo!" Dvadsiati prvý december a my prvýkrát vidíme v tomto roku sneh.
Vyslobodím sa spod perín a natiahnem si bavlené ponožky. Chcem ísť von čo najskôr. Urobím len najnutnejšie. Strapaté vlasy si schovám pod čiapku. Prehodíme si cez seba hrubé kabáty a vybehneme z chaty. Vracia sa mi ten pocit, ked som mala osem a videla prvé snehové vločky v tom roku. Naplnila ma eufória. Zrazu mi bolo všetko jasné. Blížia sa zimné prázdniny a tatko z pivnice vytiahne staré sánky.
Ale odvtedy už prešli veky. Presne dvatsaťjeden rokov. Sánky už dávno zhrdzaveli opreté o chladnú stenu v prítmí pod domom.
Teraz som stovky kilometrov od domova a zabáram čižmy čo najhlbšie do snehu. Vločky sa mi topia na tvári a zanechávajú na nej chladné stopy. Prechádzame ulicou v sprievode dedinského psíka, ktorý veselo poskakuje v závejoch. Neďaleko zbadáme kone. Úplne nehybne stoja pod stromami. Zdá sa, že ich nádielka snehu neprekvapila. Žiadne emócie, žiadne radostné zaerdžanie, ani vyhodenie z kopýtka. Zimu prijali s dôstojným postojom. Pracovali na ňom určite roky. Bol to ukážkový prejav pokoja a vznešenosti. Inštinktívne som sa vzpriamila v snahe ich napodobniť. Ako baletka, tesne predtým než výjde na javisko. Periférne som zbadala ako manžel skočil hlbšie do jarku a naznačil mi nech spravím to isté. V tom okolo preletelo auto a od kolies sa presne mojím smerom rozletela spŕška kašovitej hmoty. Zimná mozaika sa tvorila rovno pred očami na mojom odeve. Zhlboka som sa nadýchla a dôrazne si opakovala: "Dôstojnosť, pokoj, vznešenosť."

Výpoveď

Odišla som. Dverami, to je jasné. Dvere totiž majú podstatnú funkciu všetko uzavrieť. Či už náš dom pred vlamačom, hádku, keď už prídu slová a občas i pracovný pomer. To je jediný pomer, s ktorým súhlasil i môj manžel. On je veľmi tolerantný človek. Podporil ma i pri mojom odchode z práce. Vedel, že potrebujem výzvu, iný smer a viac času na veci, ktoré sú pre mňa podstatné. Človek by neveril, že ten jeden papier, čo som položila šéfovi na stôl, toho dokáže toľko zmeniť. A k lepšiemu! Tie posledné týždne v práci mi išlo zrazu všetko ľahšie. Veci, ktoré som predtým odkladala, som zrazu urobila za pár hodín. Nabrala som novú energiu a myslela na to, koľko možností sa mi zrazu otvára. Usmievala som sa oveľa viac ako boli moji kolegovia zvyknutí. Počula som to každý deň, že som vraj ožila. A mali pravdu.
Nový začiatok. Nové výzvy. Idem Vám oproti! Mám na sebe čierny kabát, šedú čiapku a z čižiem mi vykúkajú hrubé ponožky. Keď sa stretneme pôjdeme sa zohriať šálkou čaju a naplánujeme čo ďalej.

Revolúcia

Každé ráno počúvam stokrát obohratú pesničku. Viem, je len moja chyba, že ju mám nadstavenú na budenie. Keby som si nahrala nočné ticho, mohla by som nerušene spať až do obeda. Bol by to skvelý život bez hodín.
Do práce by som prišla len keď by sa mi chcelo vytvoriť niečo kreatívne a zmysluplné. Večerať by som mohla kľudne o desiatej večer a žiadne tikajúce hodiny by mi nepripomínali, že v tomto momente môžem zabudnúť na štíhlu líniu. Svadba mojej sestry by trvala večnosť, hudba by hrala bez prestávky a ja by som sa krútila na parkete až do odpadnutia.
Bola by to nádhera.
Ale hodiny neprestávajú počítať. Hoci len do dvanásť. Iba zopár sa ich naučí rátať do dvadsaťštyri. A niečo také malé, povedali by sme negramotné - nám udáva tempo a vraj, udržiava poriadok v chaose.
Najprv som uvažovala o revolúcii, hľadala som ideálne miesto pre môj prejav, ale verte mi, nájdete málo námestí bez hodín. A ešte menej ľudí, ktorí majú čas na protesty. Zdá sa mi, že je to jedna veľká konšpirácia.
A tak som sa k tomu postavila čelom. Ignorovala som všetky hodiny v mojom okolí.
Manžel hromžil, že vyrážame neskoro do práce, kolegovia, že idem priskoro na obed, šéf, že pridlho telefonujem. Ale tá ľahkosť bytia, to je na nezaplatenie. Pozorujem iba pohybujúce sa tiene a rytmus môjho tela. Občas mi napovie aj správanie kolegov, vypínanie monitorov a dupot na schodišti. Bola som už len krok od toho zmeniť veci k lepšiemu.
Ale nedávno...možno len pár hodín pred veľkým prelomom vo vnímaní času na Slovensku, som ich zazrela vo výklade. Cenovka ma uistila o ich hodnote. Boli lesklé, s ručičkami natiahnutými smerom ku mne.
V svojom vnútri som bojovala. Neviem s kým. Možno s mojími biologickými hodinami. Dávalo by to zmysel. Prerátala som prstami peniaze vo vrecku. Keby som vedela koľko je hodín, bola by to výnimočná chvíľa. Vošla som do predajne a kráčala k pokladni. Predavačka sa povzbudivo usmiala: "Dobré načasovanie, madam. O päť minút zatvárame."

Steblo trávy

Každý deň chodím domov tou istou trasou. Asfalt je vyliaty všade vôkol a pohlcuje stále väčšiu plochu. Chce byť užitočný. Vyrovnáva, kryje, pláta diery a dúfa, že ho bude stále viac. Deti po ňom skáču, dámy na ňom decentne klopú opätkami a autá sa preháňajú nebezpečnou rýchlosťou.
Až v letných dňoch ukáže svoju pravú tvár a nepríjemne páli. Oheň mu môže byť najlepším priateľom. Živo by diskutovali o pálčivých témach dnešných dní.
Ženiem sa po jeho drsnom povrchu smerom k trávnatej ploche, kde moje kroky stíchnu a podrážky sa zabárajú do mäkkej pôdy. Rátam steblá tancujúce v jemnom vánku a odkopávam plastové flaše pohádzané na zelenom koberci. Ktosi odložil upratovanie na ďalší týždeň. Nie je to nič výnimočné. V meste je veľa práce a niečo musí ísť bokom. A tak leží bokom flaša piva a necháva sa štekliť steblami trávy. Zdá sa, že sa táto poloha zapáčila aj pánovi neďaleko a nahlas sa smeje. Rozmýšľam, že sa pridám k tejto zvláštne oddychujúcej zostave. Hľadám ideálne miesto s vysokou trávou, keď pri mne zrazu zastaví auto a z okienka počujem manželov hlas: "Ideš?"

Na zástavke

Prestupujem z nohy na nohu a nechávam do seba narážať studený vietor. Sklenené tabuľe, ktoré mali ochrániť zopár nešťastníkov na zástavke - sú preč. Nabudúce budem musieť byť lepšie pripravená a vziať si aj svoje ochranné štíty. Nechám si ich preplatiť prepravnou spoločnosťou. Veď pohodlie cestujúcich by malo byť prioritou. Pozriem nad seba a obzerám si staručký most. Zospodu vyzerá ako deduško o paličke. Predstavujem si, že by ma taký starý pán doprevádzal cez ulicu, aby sa mi nič nestalo. Láskavo by mi ponúkol svoje rameno. Bola by som nesvoja, ale zároveň vďačná za také gesto. Koľko ľudí už previedol cez cestu? Svoju paličku má už celkom zodratú, ale nehľadá dôvody na to, prečo ísť domov. V lete ho zohrievajú slnečné lúče a v zime okolo neho sviští ľadový vzduch, ktorý mu šepká príbehy z ďalekých krajín. Z miest, kde sú mosty moderné a hrdo sa vypínajú nad riekami. Na chvíľu som zabudla na chlad a hľadela na západ slnka, ktorý kúzlil rovno pred našimi očami. Pohrával sa s farbami a zrazu i ten staručký most nabral svoju dávnu krásu. Na krátku chvíľku bol opäť mladý a nádherný.

 
 

V MESTE

V rušnom meste plnom ľudí, na bilboardoch prázdne sľuby.

Smutné tváre, rýchle kroky, zdá sa, že to trvá roky.

Na nábreží vietor piští, plynárne rátajú zisky.

Prihnali sa mračná tmavé, preklučkujem v hustom dave.

Bezdomovec čosi núka, vhodím mincu do klobúka.

Za sprievodu hlučných sirén, do výkladu svoj zrak vpijem.

Do vrecák si ruky vtláčam, v uličkách sa potme strácam.