Kone

Ležím v posteli, ktorú nepoznám. Viem to povedať s istotou. Môj matrac má špecifickú vôňu a za tie roky dokonale pozná moje krivky. Prirodzene sa im prispôsobí. Tento ma tlačí na neobvyklých miestach a cítim sa akoby ma celú noc lámali v kolese. Pozerám do tmavej izby, záclony sú ešte vždy zatiahnuté. Perinu si vytiahnem až po nos a započúvam sa do ostrých zvukov za oknom. Snažím sa ich zaradiť. Kov naráža v nepravidelnom rytme o chodník. Zrazu sú údery stále vzdialenejšie. Zaspávam.
Keď znova otvorím oči, manžel už stojí pri okne. Mobilom zaostruje a fotí okolie. "Nasnežilo!" Dvadsiati prvý december a my prvýkrát vidíme v tomto roku sneh.
Vyslobodím sa spod perín a natiahnem si bavlené ponožky. Chcem ísť von čo najskôr. Urobím len najnutnejšie. Strapaté vlasy si schovám pod čiapku. Prehodíme si cez seba hrubé kabáty a vybehneme z chaty. Vracia sa mi ten pocit, ked som mala osem a videla prvé snehové vločky v tom roku. Naplnila ma eufória. Zrazu mi bolo všetko jasné. Blížia sa zimné prázdniny a tatko z pivnice vytiahne staré sánky.
Ale odvtedy už prešli veky. Presne dvatsaťjeden rokov. Sánky už dávno zhrdzaveli opreté o chladnú stenu v prítmí pod domom.
Teraz som stovky kilometrov od domova a zabáram čižmy čo najhlbšie do snehu. Vločky sa mi topia na tvári a zanechávajú na nej chladné stopy. Prechádzame ulicou v sprievode dedinského psíka, ktorý veselo poskakuje v závejoch. Neďaleko zbadáme kone. Úplne nehybne stoja pod stromami. Zdá sa, že ich nádielka snehu neprekvapila. Žiadne emócie, žiadne radostné zaerdžanie, ani vyhodenie z kopýtka. Zimu prijali s dôstojným postojom. Pracovali na ňom určite roky. Bol to ukážkový prejav pokoja a vznešenosti. Inštinktívne som sa vzpriamila v snahe ich napodobniť. Ako baletka, tesne predtým než výjde na javisko. Periférne som zbadala ako manžel skočil hlbšie do jarku a naznačil mi nech spravím to isté. V tom okolo preletelo auto a od kolies sa presne mojím smerom rozletela spŕška kašovitej hmoty. Zimná mozaika sa tvorila rovno pred očami na mojom odeve. Zhlboka som sa nadýchla a dôrazne si opakovala: "Dôstojnosť, pokoj, vznešenosť."

Výpoveď

Odišla som. Dverami, to je jasné. Dvere totiž majú podstatnú funkciu všetko uzavrieť. Či už náš dom pred vlamačom, hádku, keď už prídu slová a občas i pracovný pomer. To je jediný pomer, s ktorým súhlasil i môj manžel. On je veľmi tolerantný človek. Podporil ma i pri mojom odchode z práce. Vedel, že potrebujem výzvu, iný smer a viac času na veci, ktoré sú pre mňa podstatné. Človek by neveril, že ten jeden papier, čo som položila šéfovi na stôl, toho dokáže toľko zmeniť. A k lepšiemu! Tie posledné týždne v práci mi išlo zrazu všetko ľahšie. Veci, ktoré som predtým odkladala, som zrazu urobila za pár hodín. Nabrala som novú energiu a myslela na to, koľko možností sa mi zrazu otvára. Usmievala som sa oveľa viac ako boli moji kolegovia zvyknutí. Počula som to každý deň, že som vraj ožila. A mali pravdu.
Nový začiatok. Nové výzvy. Idem Vám oproti! Mám na sebe čierny kabát, šedú čiapku a z čižiem mi vykúkajú hrubé ponožky. Keď sa stretneme pôjdeme sa zohriať šálkou čaju a naplánujeme čo ďalej.