Revolúcia

Každé ráno počúvam stokrát obohratú pesničku. Viem, je len moja chyba, že ju mám nadstavenú na budenie. Keby som si nahrala nočné ticho, mohla by som nerušene spať až do obeda. Bol by to skvelý život bez hodín.
Do práce by som prišla len keď by sa mi chcelo vytvoriť niečo kreatívne a zmysluplné. Večerať by som mohla kľudne o desiatej večer a žiadne tikajúce hodiny by mi nepripomínali, že v tomto momente môžem zabudnúť na štíhlu líniu. Svadba mojej sestry by trvala večnosť, hudba by hrala bez prestávky a ja by som sa krútila na parkete až do odpadnutia.
Bola by to nádhera.
Ale hodiny neprestávajú počítať. Hoci len do dvanásť. Iba zopár sa ich naučí rátať do dvadsaťštyri. A niečo také malé, povedali by sme negramotné - nám udáva tempo a vraj, udržiava poriadok v chaose.
Najprv som uvažovala o revolúcii, hľadala som ideálne miesto pre môj prejav, ale verte mi, nájdete málo námestí bez hodín. A ešte menej ľudí, ktorí majú čas na protesty. Zdá sa mi, že je to jedna veľká konšpirácia.
A tak som sa k tomu postavila čelom. Ignorovala som všetky hodiny v mojom okolí.
Manžel hromžil, že vyrážame neskoro do práce, kolegovia, že idem priskoro na obed, šéf, že pridlho telefonujem. Ale tá ľahkosť bytia, to je na nezaplatenie. Pozorujem iba pohybujúce sa tiene a rytmus môjho tela. Občas mi napovie aj správanie kolegov, vypínanie monitorov a dupot na schodišti. Bola som už len krok od toho zmeniť veci k lepšiemu.
Ale nedávno...možno len pár hodín pred veľkým prelomom vo vnímaní času na Slovensku, som ich zazrela vo výklade. Cenovka ma uistila o ich hodnote. Boli lesklé, s ručičkami natiahnutými smerom ku mne.
V svojom vnútri som bojovala. Neviem s kým. Možno s mojími biologickými hodinami. Dávalo by to zmysel. Prerátala som prstami peniaze vo vrecku. Keby som vedela koľko je hodín, bola by to výnimočná chvíľa. Vošla som do predajne a kráčala k pokladni. Predavačka sa povzbudivo usmiala: "Dobré načasovanie, madam. O päť minút zatvárame."

Steblo trávy

Každý deň chodím domov tou istou trasou. Asfalt je vyliaty všade vôkol a pohlcuje stále väčšiu plochu. Chce byť užitočný. Vyrovnáva, kryje, pláta diery a dúfa, že ho bude stále viac. Deti po ňom skáču, dámy na ňom decentne klopú opätkami a autá sa preháňajú nebezpečnou rýchlosťou.
Až v letných dňoch ukáže svoju pravú tvár a nepríjemne páli. Oheň mu môže byť najlepším priateľom. Živo by diskutovali o pálčivých témach dnešných dní.
Ženiem sa po jeho drsnom povrchu smerom k trávnatej ploche, kde moje kroky stíchnu a podrážky sa zabárajú do mäkkej pôdy. Rátam steblá tancujúce v jemnom vánku a odkopávam plastové flaše pohádzané na zelenom koberci. Ktosi odložil upratovanie na ďalší týždeň. Nie je to nič výnimočné. V meste je veľa práce a niečo musí ísť bokom. A tak leží bokom flaša piva a necháva sa štekliť steblami trávy. Zdá sa, že sa táto poloha zapáčila aj pánovi neďaleko a nahlas sa smeje. Rozmýšľam, že sa pridám k tejto zvláštne oddychujúcej zostave. Hľadám ideálne miesto s vysokou trávou, keď pri mne zrazu zastaví auto a z okienka počujem manželov hlas: "Ideš?"