Miloval hory, výzvy a pištiaci vietor navôkol. Jeho nohy poznali tvrdosť skál a chlad ľadovcov. Kráčali ďalej, hoci aj chodník ostal v lese skrútený strachom a plazil sa porazený nadol do údolia. On bol však mužom, ktorý sa neobracal späť. Neplakal za príjemným tieňom a steblami trávy, ktoré mu cestou šteklili holé lýtka. Bol trochu samotár a pritom mal vždy v batohu pripravených pár vtipov, o ktoré sa rád podelil a silné objatie pre otca zakaždým, keď ho stretol.
Ona bola od mala zahrabaná v knihách. Milovala tanec a uličky plné ľudí, vôňu mora a kávy, pražiace slnko na mokré ramená. Iné jej nebolo treba. Možno tak vrátiť čas a urobiť menej chýb. Viac rozmýšlať, byť priebojná, povedať nahlas, čo len šepkala po tme do vankúša.
Tí dvaja sa stretli. Či to bola náhoda netušia. Isté je, že štadión bol plný ľudí sledujúc boj medzi mužmi západu a východu. Bola to neutíchajúca vojna a dnes sa malo rozhodnúť. Nože na nohách nabrúsené. V ľade tvorili abstraktné obrazce, no nikto na ne nehľadel, nikto neocenil ich krehkú krásu. Každý sledoval údaje na tabuliach a čísla, ktoré mali veľkú moc. Jedného zarmútili, iného urobili štastným. V hľadisku sa odohrával podobný súboj. Dnes započal.
On bol východ, ona západ. Oheň a voda. Rozum proti emóciám. Čosi ich spájalo. Bolo to neviditeľné a málokto by tomu prikladal váhu. V hlave zmätok, v hrudi krajina v plameňoch.
Z batohu vytiahol zopár vtipov. Fungovali až pridobre. Usmievala sa ešte hodiny potom, čo odišiel. A odchádzal často, lebo nechcel uviaznuť. Svet je priveľký. Treba vidieť, nadýchnuť sa a dotknúť sa nových miest. Bolo bláznovstvo, že to skúsili, ostať spolu aj keď viazať sa nebolo jeho túžbou.
No vždy keď sa stretli, všetko dávalo zmysel. Každé gesto a nádych. Bol pre ňu dobrodruh, neprebádaná zem. Ona dieťa, bezhľavo vrhajúce sa kamkoľvek, sama aj s ním.
Odjakživa vedeli, že to nemalo fungovať. Výstrahy boli všade navôkol. Boli čudnou dvojicou. Z ďaleka nie ideálny pár. Osud tu nezohrával žiadnu rolu. V tichu odkráčal strielať Amorove šípy inam. Na miesta, kde o to stoja viac. Pevná zem bola tichou, potápajúcou sa Atlantídou. Vzdali to na pár krátkych okamihov a potom našli cestu späť.
Bol to risk, bolo to Áno vyrieknuté nahlas, boli to biele šaty a ulička, ktorá viedla iba jedným smerom. Boj utíchol. Každý deň jedno objatie, uistenie a smiech vymaľoval ich byt do dúhových farieb. Miesto, kde mohli rásť a učiť sa byť lepšími. Spoločne, každý sám. Život v priamom prenose.
Prešlo desaťročie. Krátka míla, najdlhší okamih. Oni dvaja, v maličkom byte, za oknom dážď, na tele tisíce vyrytých dôkazov, že patria k sebe. Ten starý batoh opatrujú spoločne a každý deň doň vkladajú nové úsmevné príhody, tie ktoré ich spojili a tvoria nový príbeh. Ten, ktorý nerozdeľuje, ale spája. Popretkávaná pavučina ich životov.
Ona a on.
