Jedno ráno si však zmizla. Na ľavom boku auta ostala iba tmavá diera. Bola hlbšia ako môj smútok, no plytkejšia ako môj hnev. Zavolala som políciu, aby vyšetrila tento závažný čin. Dolapiť páchateľa a nájsť ťa bola pre mňa priorita. Pre každý prípad som prezrela kríky a trávnatú plochu v okolí. Medzi zelenými steblami ležali plechovky, injekčné striekačky a ohorky cigariet. Pátraciu akciu som prerušila až v momente, keď dorazili príslušníci policajného zboru. Ich pomalý krok naznačoval, že situáciu nepovažujú za naliehavú, hoci si zmizla už pred niekoľkými hodinami. Nevzali si pásku na označenie miesta činu, ani odtlačky prstov. Zaujímalo ich len prečo a ako dlho už stojím s autom na chodníku. Zrazu som sa ja cítila ako kriminálnik, ako živel, ktorý pohŕda zákonmi. Diera, kde si pred časom bola, sa mi zväčšovala pred očami a narástla do obrovských rozmerov. Tvoje zmiznutie nikto nebral vážne.
No nemaj strach. Stále ťa hľadám. Poctivo prezerám sídlisko aj priľahlý park. Spolu s jarným vánkom nadvihujeme každý list, aby sme určili tvoju polohu. Susedia sa s pochopením delia o správy o zmiznutých súčiastkach zo svojich áut. Spájam ich v mysli do logickej mozaiky a mám stále väčšie podozrenie, že tvoje zmiznutie nebola náhoda.
Bol to premyslený čin. V noci sa ulicami zakráda človek. Kreatívny i trpezlivý. Ktosi, kto v tichu skladá vozidlo z odcudzených dielov. Možno si súčasťou prelomového pokroku. Hybridného prepravného prostriedku, ktoré čoskoro vyrazí na cesty. Ak pôjdeš okolo, blikni mi na pozdrav, nech sa uistím, že si nažive.