Človek sa odjakživa zoskupuje do hľúčikov, skupín, más i radov. V jednom takom sa práve presúvam centimeter po centimetri k stožiarom pevne zasadeným v zemi. Mrazivý vietor ich zocelil, a tak čelia bez sťažností davom, ktoré sa tlačia na sedačky pripevnené k jeho lanám. Z neďalekého svahu sa k nám pozvoľna pripájajú ďalší. Vkĺznu bez námahy medzi dav a stratia sa v ňom ako kvapky vody v pohári. Každým krokom sme bližšie ku chladnej, kovovej konštrukcii, reagujúcej na heslo tak tajomné, že sa ho každý bojí vysloviť nahlas. V obave o jeho zneužitie sa dômyselne preložilo do čiar tenkých i hrubých, súmerne zoradených za sebou ako vojaci. Neviem, čo za tajomstvo sa v nich skrýva, no iste je dôvod na to, aby nebolo nikdy odhalené.
Turisti predomnou sa úctivo približujú k turniketom a s trasúcimi rukami, od zimy či od strachu, dvíhajú bielu kartu k ramenám, ktoré nemožno presvedčiť k rotácii iba milým slovom či peniazmi.
Všetko závisí od panelu hrdo sa týčiaceho v priestore. Čítačka je jeho centrálnym systémom - mozgom, ktorý dáva všetko do pohybu v momente, keď priložíte kartu k jeho skenujúcemu oku. Sliedi, hľadá čiarový kód jedinečne zostavený práve pre túto chvíľu. Čím som k nemu bližšie, tým sa moja nervozita zintenzívňuje. A tak sa nechám vypočítavo predbehnúť lyžiarmi a rodinami s deťmi a nenápadne sa dávam na ústup. V rozpakoch sa obzerám a hľadám Peťovu čiernu čiapku pohupujúcu sa mojím smerom. Všade navôkol sú však iba pestrofarebné prilby lyžiarov a snowboardistov, túžiace znova sa zviesť lanovkou na najvyšší bod zjazdovky, pokrytej čerstvým snehom. Kým ma do uší bodá ich uvoľnený smiech, zúfalo hľadím na čiary vyryté v mojej dlani, a premýšľam či by boli schopné zariadenie oklamať. Starostlivo ich skúmam a nenápadne porovnávam s čiernobielou kartičkou, vejúcou v rukách chlapca vedľa mňa. Môj podvodný úmysel zastaví chladný vietor, ktorý ma donúti schovať ruky do vreciek. Skrehnuté prsty sa tešia z teplého úkrytu na kabáte. Nechceli byť vystavené mrazu a súčasťou nekalého konania. Často počúvali historky o bitkách, po odhalení nečestného skutku. O prstoch, ktoré si odniesli údery palicou, hoci neprebehlo žiadne súdne konanie. Darmo sa dopytovali svojich práv. Nikto nedbal na ich obhajobu. Skloním hlavu a zahanbujúco pozerám na špičky svojich topánok. Do snehu jemne vtláčam odtlačky mojich podrážok. Budú znamením, že som držala pozíciu podľa pokynov. Snažila som sa do poslednej chvíle.
Ramená turniketu rotujú stále nástojčivejšie. O chvíľu odhalia, že som iba votrelcom v dave. Čiernym pasažierom bez lístka. Ak existuje lanovková stráž, čoskoro vypochoduje zo svojho úkrytu.
Odrazu mi na pleci pristane ťažká dlaň. Lanovka zaškrípe od hnevu, keď zbadá dva lístky s povolením na obojsmernú jazdu v Peťových rukách. Ten zvuk sa nesie ponad hlavy nedočkavcov a púta na seba pozornosť ako nespokojné plačúce dieťa. Hádam, že túži po krátkej technickej odstávke, po letmom zastavení v namáhavom dni. No nik na to nedbá. Nik nevypočuje škripot jej kovových zubov.
