Kráčam po schodoch. Batoh na chrbte mi naráža do lopatiek
podobne ako pred pár rokmi, keď som utekala domov zo školy. Cítim vôňu varenej
zeleniny. Každým krokom sa vôňa zintenzívňuje. Kľúč vo dverách vydá známy zvuk.
Dvere povolia a pod nohy mi vbehne náš psík. Ako každý deň zdraví moje tenisky,
vyššie nedovidí, ale i tak radostne krúti chvostom. Nedivím sa mu.
Z týchto tenisiek som tiež nadšená. V kuchyni hrdo stojí manžel pri
sporáku. Vie, že ma poteší, vždy keď navarí. Keby bola v našej trojčlennej
rodine súťaž kuchárov, isto ju vyhrá. Ešte i náš pes by bol v poradí
druhý. Neklamem! Usmejem sa už len pri pomyslení na teplú večeru a batoh
hodím na zem. Psík sa ihneď pustí do bezpečnostnej obhliadky batožiny. Skúma ju
starostlivo z každej strany. Je v tom precízny. Ani policajný pes by
nebol z jeho prístupu sklamaný. O chvíľu ju vyhodnotí ako neškodnú. Na
znak toho si ľahne vedľa nej na podlahu a spokojne odfukuje. Prejdem
k oknu a pozorujem pribúdajúce kvapky na parapetách. Prší a ja
tak dáko tuším, že je to len malá pripomienka konca leta. Smutne sa
v duchu lúčim s krátkymi nohavicami a tričkami s veselými
nápismi. Bude mi chýbať - horúci vzduch, prižmúrené oči, keď ma oslepuje slnko, bosé nohy v topánkach. Z úvah ma vytrhne manželovo hromženie.
Vojdem do kuchyne. Peťov hrdý postoj sa dakam vytratil a zúfalo pozerá na
sporák. Snažím sa identifikovať zvláštnu bielu škvrnu na keramickej platni.
„Nechal som na platni igelitku.“ zaznie vysvetlenie. Bola tam len pár sekúnd. V okamihu
zanechala svoj otlačok na horúcom povrchu. Verím, že sa nájdu ľudia, ktorí by
v tom našli umeleckú hodnotu. No kým to stihnem manželovi spomenúť, už
ťahá bielu, zlepenú masu pripomínajúcu žuvačku dole zo sporáka. „Pozri ako to
ľahko ide. Počul som, že takto nejak sa vyrábajú igelitové tašky.“ Neviem isto či je
to pravda, ale možno prišiel na dačo prevratné. Uznanlivo na neho pozriem a hodím
zbytky igelitky do smetí.
