Stretla som ju po dlhom čase. Čas má mnoho podôb. Ráno nás
tlačí v posteli ako kamienok v topánke a inokedy rozdeľuje ľudí ako more rozdeľuje kontinenty. Niektorí sa už nikdy viac
neuvidia. Iní sa nespoznajú, hoci majú druhého na dosah ruky. Život je totiž
maliar, ktorý pár ťahmi zmení známu tvár na cudzinca.
Aj naše stretnutie mohlo dopadnúť podobne. Hľadala som
v parku dievča s blond vlasmi po pás. No miesto toho kráčala oproti
mne mamička s malou dcérkou v kočíku. Vlasy mala tmavé a krátke.
Skvelé krytie - ak by sa chcela ďalej prechádzať anonymne po okolí. Prezradil ju však zvoniaci telefón vo vrecku,
keď som vytočila jej číslo. To pozeranie detektívok sa mi konečne vyplatilo.
Zrýchlila som krok a objala som ju. Jej tvár
a úsmev boli presne také ako som si pamätala. Striedavo sme nazerali do
kočíka a rozprávali o všetkom čo sa zmenilo. Konáre stromov sa k nám
skláňali a načúvali. Listy nám svojím jemným potleskom vytvárali príjemnú
zvukovú kulisu.
Prišli sme na ihrisko a zapadli medzi ostatných rodičov
s hrajúcimi deťmi. Rozhojdali sme sedačku na retiazkach a počúvali smiech kamarátkinej dcérky. V spojení s hrejúcimi slnečnými lúčmi to bol balzam
pre dušu. Opreli sme sa jedna o druhú a v tom okamihu sa tie dni,
keď sme sa nevideli stratili do neznáma.
