Videla som pár. Sedeli oproti sebe. Chlapec si opieral bradu o plastovú flašku. Bolo to praktické. Dievčaťu tak hľadel rovno do očí bez námahy.
Vonku husto pršalo, ale myslím, že oni o tom nevedeli. Podstatné bolo zachytiť každé slovo z rozhovoru, každý pohľad a sklopenie očí. Dokonalá chvíľa. Boli to len deti. Ale deti vedia svoje. To podstatné. Sem smerovali celý ten predošlý čas - k tomuto miestu, k tomuto okamihu. Každý ich pohyb bol prirodzený.
Kvapky bubnovali na okno stále vo väčšom tempe, akoby chceli prehlušiť a ukončiť túto scénu. Pritisla som sa bližšie k oknu, v hlúpej predstave, že môj pulóver stlmí zvuk dažďa. Zadržala som dych, aby ich nerušil. Po ulici pobehovali ľudia s kufríkmi a mobilmi v rukách. Tiež klopili zrak, ale pred vetrom. Sú totiž dospelí a tiež vedia svoje.
