Kráčam po chodníku a počúvam rytmické klopkanie svojich
nových lodičiek. Neďaleko cesty čaká hlúčik ľudí na ďalší spoj. Už len pár
metrov ma delí kým sa pripojím k ich zostave. Očami hľadám správne miesto
kam sa postaviť, aby som nenarušila krehkú kompozíciu, ktorú vytvorili.
Zrazu mi akási známa vôňa spustí v hlave obrazy
z poslednej letnej stanovačky. Sprevádza ich chuť slaniny a hromy
nočnej búrky.
Obzriem sa. V nose ma štípe dym, ktorý vychádza
z odpadkového koša.
Zvláštne miesto pre založenie ohňa. Predstavujem si ako
začína horieť tráva okolo, stromy, zástavka a neďaleké paneláky. Chcem tej
spúšti zabrániť. V taške hľadám flašu s vodou. Ráno som ju napustila
doplna. V duchu si pochvaľujem svoju zodpovednosť dodržiavať pitný režim.
Teraz mi príde vhod. Celý obsah vylievam do dymiaceho plastového koša. Ubezpečujem
sa, že pohroma je zažehnaná. Dym ustupuje a ja si predstavujem ako sa cíti
hasič po úspešnom zásahu.
Obzerám sa či niekto zaznamenal môj hrdinský čin. Časť ľudí
na zástavke vyzerá autobus a ostatní ťukajú do mobilov. Stala som sa
hrdinkou, úplne nenápadne, bez svedkov.
