Na zástavke

Prestupujem z nohy na nohu a nechávam do seba narážať studený vietor. Sklenené tabuľe, ktoré mali ochrániť zopár nešťastníkov na zástavke - sú preč. Nabudúce budem musieť byť lepšie pripravená a vziať si aj svoje ochranné štíty. Nechám si ich preplatiť prepravnou spoločnosťou. Veď pohodlie cestujúcich by malo byť prioritou. Pozriem nad seba a obzerám si staručký most. Zospodu vyzerá ako deduško o paličke. Predstavujem si, že by ma taký starý pán doprevádzal cez ulicu, aby sa mi nič nestalo. Láskavo by mi ponúkol svoje rameno. Bola by som nesvoja, ale zároveň vďačná za také gesto. Koľko ľudí už previedol cez cestu? Svoju paličku má už celkom zodratú, ale nehľadá dôvody na to, prečo ísť domov. V lete ho zohrievajú slnečné lúče a v zime okolo neho sviští ľadový vzduch, ktorý mu šepká príbehy z ďalekých krajín. Z miest, kde sú mosty moderné a hrdo sa vypínajú nad riekami. Na chvíľu som zabudla na chlad a hľadela na západ slnka, ktorý kúzlil rovno pred našimi očami. Pohrával sa s farbami a zrazu i ten staručký most nabral svoju dávnu krásu. Na krátku chvíľku bol opäť mladý a nádherný.

 
 

V MESTE

V rušnom meste plnom ľudí, na bilboardoch prázdne sľuby.

Smutné tváre, rýchle kroky, zdá sa, že to trvá roky.

Na nábreží vietor piští, plynárne rátajú zisky.

Prihnali sa mračná tmavé, preklučkujem v hustom dave.

Bezdomovec čosi núka, vhodím mincu do klobúka.

Za sprievodu hlučných sirén, do výkladu svoj zrak vpijem.

Do vrecák si ruky vtláčam, v uličkách sa potme strácam.