pondelok 26. februára 2018

Noc

Tma býva príjemným spoločníkom. Ukrýva všetky moje nedostatky, zintenzívni žiaru plamienkov, ktoré sa mihocú na knôtoch sviec a zľahka zahalí pohromy predošlého dňa. Tma spustí plátno pod viečka a snom vtlačí do rúk scenáre, narýchlo načmárané dúhovou farbou. Pod ich taktovkou príjmem každú rolu. Chvíľu som princeznou v nadýchaných šatách, inokedy v brnení tasím meč proti vojskám ženúcich sa mojím smerom. Ľahúčko uverím každému príbehu a stočená v klbku bránim chladu dní preniknúť do svojej krajiny zázrakov.

Každý večer sa v tichu zamotám do perín a nechám noc vkradnúť sa po špičkách do mojej izby. Je zahalená v tmavých šatách, na krku náhrdelník z ligotavých hviezd. Ráno sa vytratí z bytu a beží ulicou. Krehká a bezbranná túži po jedinom. Ukryť sa včas pred slnečným svitom a zvonením budíkov.

Netuším, že som ostala v byte sama. Ranné lúče sa nenápadne plazia po vankúši. Naťahujú horúce prsty k mojej tvári a škodoradostne sa usmievajú, keď sledujú ručičky budíka. Ten je na stráži a v pozore čaká na svoju chvíľu.  Je nepriateľom všetkých mojich snov a pohodových rán. Svedomito odpočítava minúty, aby ukončil bez titulkov rozprávky, ktoré si splietam v perinách ako jemné vlákna.

Dlhé roky som sa bála jeho nástojčivého kriku, súriaceho moje unavené telo do pazúrov reality. Dnes som však zosnovala plán. Zajtra odrazím jeho nepremyslený útok. Tie jemné vlákna budú mať silu ocele a zadržia noc v mojom malom byte. Spoločne ho premôžeme a prehodíme cez zábradlie do mrazivého rána. Noc usadím do kresla. Zatiahnem žalúzie, aby sa nezľakla slnečných lúčov. Uvarím kávu a spočítam hviezdy trblietajúce sa na jej krku.